V tom čase som už pracoval a moje služobné cesty na viedli po vysielačoch.
Na Kráľovej hoľi ešte nestál TV vysielač a ja som chcel prejsť hrebeň Nízkych Tatier.
Pred Donovalmi sme ešte natrafili na zvyšky munície zo SNP.
Po hrebeni je to prechádzka, akorát musí vyjsť počasie, takže kompletnú
hrebeňovku som nikdy neprešiel aj keď som sa to znova pokúšal s mojou sestrou neskoršie.

 
 

Po náročnej a nie príliš úspešnej hrebeňovke Nizkych Tatier som vymyslel inú.
Ešte vo februári toho roku som bol na Krížnej, vysokom kopci nad Banskou Bystricou.
Ale Jozefa ťahalo na Sitno a Počúvalské jazero, čo bolo vtedy u mládeže "in".
Tak vznikla kompromisná kombinácia relaxu aj fyzických výkonov.
Už neviem koľko sme išli vlakom, koľko autostopom a koľko peši.